Sťažka sa zdvihol na nohy a vykročil. V hlave mu doznievalo posledné "Zbohom...". Čím to vlastne pokazil? Snažil sa celý čas, bol k nej dobrý a milý, spravil všetko čo jej na očiach videl. Myslel si, že to bude ona. Tá pravá.
Jesenné lístie ticho padalo zo stromov. Na mdlej tráve vytváralo farebné koláže, ostro kontrastujúce so sivou oblohou. Bolo to v tomto parku. Prvý bozk. Toho pekného jarného podvečera, park krásne voňal, čerstvo prebudený zo zimného spánku. Nežné pohladenia a nesmelé úsmevy. Tak krásne a dávne a ďaleké.
Kráčal po dopraskanom sivom asfalte, hlava zvesená, bezodný smútok ho tlačil na hrudi. Svoje ja nechal na tej lavičke. Domy ho pozorovali prázdnymi oknami. Architektonické skvosty posledného polstoročia nalepené na sebe, bezcitne ukazujúce vztýčený prostredník estetickosti. Prázdne výklady skrachovaných butikov. V jednom z nich jej pred časom spolu kupovali šaty. Vyzerala v nich tak krásne. Ale to už je dávno. A ďaleko.
Prechádzal cestou, po ktorej chodieval k nej takmer každý deň. Nepočul trúbenie auta. Necítil smrad spálenej gumy, ktorý sa zostra votrel do vône jesene. Náraz. Tupá bolesť. Neuvedomoval si to. Jeho posledná myšlienka patrila jej- Jeho poslednej.
Tak krásnej a dávnej a ďalekej. Nadosmrti večnej.